Vyhľadávanie

Kontakt

ANITA BALEJÍKOVÁ

nitakimuri@azet.sk

Významné dátumy histórie

1496 Kolumbus sa vylodil v zátoke Discovery Bay
1510 bolo založené prvé hlavné mesto Sevilla la Nueva
1534 Sevilla la Nueva bola premenovaná na Spanish Town
1655 na ostrov sa vylodila prvá anglická flotila pod vedením generála Roberta 
          Ventablesa a admirála Williama Penna
1660 Španieli vyhnali Angličanov z ostrova
1692 zemetrasenie zničilo prístav Port Royal
1694 Francúzski dobyvatelia zaútočili na ostrov v zátoke Carlisle Bay
1738-39 bola podpísaná Mierová dohoda s Maroonmi 
1795-96 Marooni vyhlásili kolonizátorom vojnu
1807 Obchod s Africkými otrokmi v Britských kolóniách zrušený
1831 Veľké povstanie otrokov v St.James
1834 zrušenie otroctva na Jamajke
1868 začiatok veľkoobchodu s banánmi
1872 hlavným mestom sa stáva Kingston, nahradil tak Spanish Town 
1907 zemetrasenie zničilo polovicu Kingstonu
1944 nové politické zriadenie
1948 založenie prvej Univerzity
1961 referendum za federáciu
1962 k moci sa dostáva Jamaica Labour Party

JAMAJKA HISTÓRIA OSTROVA

Keď pred vyše päťsto rokmi chcel slávny Janovčan Kryštof Kolumbus presvedčiť ľudí, že zo západného pobrežia Európy sa dá dostať do Indie aj inou cestou, než sa tam zvyčajne chodievalo, omylom pristál na brehoch Ameriky. Hoci ani Amerika, ani Jamajka na mape ešte neboli zaznačené, na ich území sa nachádzala vyspelá civilizácia. Kedysi dávno sa na tomto ostrove usadila početná skupina Arawackých Indiánov, ktorí sem priplávali na člnoch z juhoamerickej Guinei. Svoju novú domovinu pokrstili menom Xaymaca – ostrov dreva a vody.

Príslušníci tohto kmeňa boli nízki, v priemere nedosahovali ani 150 cm. Pozoruhodným, avšak typickým znakom boli špicaté lebky, ktoré Arawaci považovali za symbol sily, udatnosti a božského požehnania. Túto, z môjho pohľadu anomáliu, dosahovali jednoduchým spôsobom – hlavičku novorodencov, ktorí, ako je známe, majú ešte mäkké kosti, pravidelne stláčali medzi dvoma brvnami dreva až dosiahli  želaný, zdeformovaný efekt.

Arawaci taktiež vynikali ako hrnčiari, tkáči, rezbári a stavitelia lodí. Nástroje zhotovovali z tvrdých hornín, ozdoby, amulety a bôžikov z farebných kamienkov. Z listov paliem plietli praktické košíky na rybolov.Ako dopravný prostriedok používali kanoe tesané z jedného kusu kmeňa. Boli tak robustné, že mohli pojať až osemdesiat ľudí.

Obliekali sa jednoducho, vydaté ženy nosili krátke sukne z bavlny, často zdobené farebnými kamienkami, paže a nohy si zdobili stužkami. Slobodné dievčatá a mladí muži chodili len s pásmi okolo bedier. Mladí Indiáni často súťažili v loptovej hre batos, podobnej volejbalu.

Treba povedať, že v  živote Indiánov podstatnú rolu hralo náboženstvo. Uctievali rôznych bohov, pričom každý z nich znázorňoval kontrolu nad prírodnými silami ako dážď, slnko, alebo vietor. Yocahú, boh slnka, bol považovaný za najdôležitejšieho, pretože bez slnka by nebolo možné prežiť. Verili v posmrtný život a v domnení, že každý nebožtík sa dostane do raja, neraz zaškrtili svojich vládcov, aby im tak urýchlili cestu do neba, idylického miesta zvaného Kuyaba, kde niet moru, hladu, sucha, ani hurikánov. Keď na ostrove 5. Mája  1494 pristála  Kolumbova loď Santa María, znamenalo to pre Indijánov radikálnu zmenu ich spôsobu života. Nastala pre nich nová éra – éra kolonializmu. Prví európski osadníci s usilovnosťou človeku vlastnou začali ostrov devastovať.

Karibská oblasť si prívlastok „Západná India“ ponechala napriek tomu, že potomkovia pôvodných obyvateľov dnes tvoria iba mizivé percento celkovej populácie. Anglický jazyk dodnes nerozlišuje obyvateľa Indie od pôvodných obyvateľov Ameriky. Indián ako Indián...

Písal sa rok 1655, keď admiráli anglického loďstva Penn a Ventables obsadili Jamajku a španielskym kolonizátorom povolili vysťahovanie na Kubu. Kolotoč tovaru a peňazí sa roztočil na plné obrátky. Lode, vracajúce sa z Jamajky, privážali do Anglicka cukrovú trstinu, z ktorej  sa vyrábal rum. Náklad sa obvykle v prístavoch v Bristole a  Liverpoole vymenil za zbrane a lode pokračovali ďalej, na juh, k africkému pobrežiu. Ak si africké kmene chceli zachovať moc, existenciu a – nech to už znie akokoľvek paradoxne – aj slobodu, potrebovali okrem iného aj dostatok zbraní. Tie mohli panovníci získavať jedine predajom vlastných ľudí do otroctva. Kruh sa uzavrel... A čierni otroci, z ktorých prevažná väčšina pochádzala z kmeňov Ashanti, Mandingo, Cormorante a Yoruba, boli na tom z celej mašinérie zaručene najhoršie.

Strastiplnú plavbu loďou cez Atlantik prežili v neľudských podmienkach. Spútaní reťazami ako dobytok, bez hygienických vybavení a takmer bez jedla, celú tú dobu boli zatvorení vo vlhkých priestoroch podpalubia. Zajatci ležali vo vlastných exkrementoch a zvratkoch a tak niet divu, že sa začali šíriť infekcie – predovšetkým zápaly očí. Počas každej plavby predčasne zomrelo približne tridsať percent otrokov, zatiaľčo sa ostatní pod tlakom utrpenia pokúšali o samovraždy a držali hladovky. Krutí námorníci proti hladovkárom dokonca vymysleli špeciálny nástroj, ktorým im otvárali ústa a násilím ich kŕmili.

Kolonizátori majú na svedomí milióny nevinných obetí. Celé národy, celé generácie museli pomrieť z jediného dôvodu – ich koža bola čierna.  Zdá sa, že čierna nikdy nebola tou správnou farbou. Ale.. vraždili ľudia.

Tých, čo prežili peklo na lodiach, čakalo ďalšie peklo po vylodení na Jamajke. Aby zúbožení otroci vyzerali zdravo, prefíkaní Angličania ich natierali olejom a až potom ich dodávali na dražbu. Ceny sa pohybovali od 25 do 300 libier, v závislosti od fyzickej kondície jednotlivca. V roku 1700 žilo na Jamajke okolo 7000 Angličanov a 40 000 otrokov. O jedno storočie neskôr sa počet Angličanov rapídne znížil, no komunita otrokov sa rozrástla až na 300 000. Kým jedna skupina otrokov drela na plantážach, ďalšia pracovala na stavbe fabrík, domov a ciest. Priemerný otrok sa „opotreboval“ za dva – tri roky, každý musel pracovať do totálneho vysilenia, ktorého zavŕšením bola smrť. Smrť – teda vykúpenie z utrpenia.

Na scéne sa nečakane objavil mladý otrok Samuel Sharpe (dnes národný hrdina). Niekoľko rokov pôsobil ako kazateľ v Babtistickom kostole, no jeho náboženské stretnutia neboli ničím iným, než legálnym zhromaždením otrokov a on ich využíval na štvavú kampaň proti nadvláde. Pasívnu rebéliu sa mu v decembri roku 1831, dva týždne pred Vianocami, podarilo premeniť na najväčšiu vzburu v dejinách Jamajky. Mestečko Kensington na severe ostrova vzbĺklo v plameňoch. Už nezáležalo na tom, či niekto nosil kríž alebo nie, rozhodovala jedine zbraň, tvrdá  päsť, silný hlas a kto reval najhlasnejšie, toho počúvali. Sharpove velenie však neprinieslo otrokom víťazstvo, ktorým by vyrvali ostrov Angličanom z rúk. Rozbesnení otroci zavraždili 14 anglických dôstojníkov - brutálny zákrok milície na potlačenie šesť týždňov trvajúcej vzbury si vyžiadal viac než tisíc životov otrokov... Vodcov povstania obesili - medzi nimi i tridsaťročného Samuela Sharpea. Neskôr ho vyhlásili za národného hrdinu a dnes jeho portrét zdobí i jamajskú päťdesiatdolárovku.

Jamajka História ostrova