Vyhľadávanie

Kontakt

ANITA BALEJÍKOVÁ

nitakimuri@azet.sk

AKO DOMA...

text a foto: ANITA BALEJÍKOVÁ
 
autorské práva VYHRADENÉ!
 
 
 

Po troch úmorných hodinách v rozpálenom autobuse ledva dýcham, ledva žijem… A koľko mi toho života ešte ostáva, je otázne. Z čírej zvedavosti som sa totiž ocitla v Spanish Towne, najnebezpečnejšom meste Jamajky…

Poznám Jamajku ako vlastnú dlaň. Viem, čo je Jamajka, a viem aj, čo je Jamajská chudoba. No stále neviem, čo je a aké je toto vykričané mesto, ktoré bolo v minulosti hlavným mestom ostrova a až neskôr ho vystriedal na tomto piedestáli Kingston. Spolu s mojim sprievodcom Andrem sme sa ocitli v hlučnej pestrofarebnej mäteži ľudí. Kým Andre, rodený „Spaniard“ ako tu hovoria obyvateľom Spanish Townu, sa tvári pokojne až priam bohurovne, ja sa nervózne obzerám okolo seba a na všetkých hľadím nedôverčivo sťa kura na teflónovú panvicu. „Poď, vezmeme si taxík!“ zavelí tichým hlasom Andre a ja poslušne cupitám za ním k najbližšiemu taxíku. V Spanish Towne sa hovorí potichu. Ak totiž hovoríte nahlas a priveľa, ľahko skončíte s guľkou v čele… Sadáme si dozadu, narvú k nám ešte prostitútku s deckom a pánka, ktorý sa nápadne podobá na Baracka Obamu. Za hlavami máme megareproduktory, americký rap pustený na maximum však bubienky trhá očividne iba mne. Som v Spanish Towne sotva 10 minút a najradšej by som vzala nohy na plecia a ušla kade-ľahšie. No nemôžem. Andreho rodina sa už na mňa netrpezlivo čaká…

ZDENO CHARA? MARTIN SKRTEL ?

V spleti ledabolo postavených domov s plotmi pozliepanými z plechu sa vyníma majestátna brána. Akoby sama kričala: Tu žijú ľudia na vyššej úrovni! Pravda, hľadať „úroveň“ v gete plnom zbraní a kriminality je dosť absurdné, no Andreho príbytok naozaj dýcha vôňou domova! Útulné hniezdočko vybudoval ešte starý otec, ktorý celý život hrdlačil na stavbách na Bermudach. S otvorenou náručou ma víta drobná vysmiata babička v slušivom oblečení. „Cíť sa u nás ako doma!“ objíma ma s takou poctou, ako keby k nim zavítala Anglická kráľovná. Niet divu, beloch do týchto končín jakživ nevkročil a viete, keďže o týchto getách kolujú hrôzostrašné historky, turisti sa im zďaleka vyhýbajú. Sotva som vyslovila názov mojej domoviny, Andreho brat trafil do čierneho hneď na prvý pokus: „Czechoslovakia? Zdeno Chara? Martin Skrtel?“ usmieva sa celý šťastný, že zabodoval. Jamajčania majú skrátka vo všetkom dokonalý prehľad! Sú vzdelaní, zvedaví, sledujú dennú tlač, pozerajú správy, počúvajú rádio... Kým na susedných Karibských ostrovoch ľudia netušia ani len kde je Európa a namiesto sporáka používajú ohnisko, tu má väčšina chudobných ľudí mobilný telefón, moderné DVD prehrávače a plazmové televízory… Problémom je však elektrina. Útulná izbička, ktorú mi pridelili, má popod plafón naťahaných množstvo káblov končiacich provizórnymi visiacimi zástrčkami. Čierny odber, bežná prax. Voda detto, zamaskované trúbky má popri dome naťahané asi každý, no neprekvapuje ma to ani náhodou. Skôr by bolo čudné očakávať, že obyvatelia chudobného geta, ktorí častokrát nemajú peniaze ani na jedlo, by si mali poctivo platiť mesačné účty…

PREDÁVAME ĽAD

Ísť do práce?!?“ zhrozene na mňa pozrie chlapík, ktorého som náhodne oslovila pri bare naproti Andreho domu s otázkou, či už má fajront… „Nemienim robiť len tak hocičo! Radšej si pekne počkám na nejakú lukratívnu ponuku, ktorá mi zaručí milióny a lepší život!“ hovorí odhodlane a okolosediaci muži aj ženy svorne pritakávajú. A tak sa viac ani nečudujem, prečo gro ľudí celé dni len sedí a nič nerobí. Skrátka čakajú na zázrak ako Mojžiš na spasenie. Aj keď majú chladničky a bruchá prázdne… Počúvajú hudbu a meditujú nad životom. Takto im to vyhovuje. Takto sú zvyknutí. Nie vstávať ráno o šiestej a bežať do práce. Keď vidím ich vychudnuté postavy, aj mi ich príde na chvíľku ľúto, pretože mi je jasné, že zohnať dobre platenú serióznu prácu je pre Jamajčanov, žijúcich v getách Spanish Townu hotová utópia! Málokto chodí do práce a  žiadne sociálne dávky na ostrove neexistujú. No čo je horšie, neexistujú ani materské dávky a tak ledva matky porodia, sú odkázané na pomoc rodiny, alebo sa po nociach musia zvŕtať v pofidérnych baroch okolo tyče a zarábať na pampersky ako striptérky a prostitútky. A muži? Tí majú svoje kšefty. Predávajú ganju, zbrane, ale nie všetci, pravdaže. Andre vynašiel spôsob, ako si prilepšiť k rodinnému rozpočtu a tak predáva ľad. Obyčajný ľad! Majú doma veľkú mrazničku, čo je v týchto končinách luxus a tak všetci, ktorí potrebujú ľad, či už do drinkov alebo na udržanie potravín v chlade, si skrátka za 50 jamajských dolárov kúpia jedno litrové vrecko. Kto je šikovný, vie si zarobiť. Niekto opravuje autá, iný chová ošípané na mäso, ďalší má zváračku a zvára, kto čo potrebuje. Nie každý je kriminálnik a netreba všetkých hádzať do jedného vreca.

ŽIVOT AKO RUSKÁ RULETA…

Po noci strávenej v tomto dome som smelo mohla do môjho denníka napísať: „Hlásim sa zo Zoologickej záhrady! Máme tu niekoľko myší, niekoľko potkanov, malé gekóny loziace po stene plus šváby veľké ako mobil a asi stovku komárov...“ Ale človek si zvykne na všetko. Pretože si jednoducho musí zvyknúť. Kým stará mama vstáva s východom slnka, uteká do kostola modliť za blaho celej rodiny a potom od samého rána šije školské uniformy, čo chodí každú sobotu predávať na trh, generácia jej vnukov si na skoré vstávanie zatiaľ nezvykla. Až po deviatej ráno, Andreho brat Chin, mlčanlivý ako partizán, vychádza na dvor, kde ho obskakuje veselý psík Rambo. Sedí na stoličke a čistí ackee, aby bolo čo na raňajky pod zub. Ackee rastie iba v Afrike a na Jamajke, nikde inde na svete toto pračudesné ovocie nenájdete. Je práve sezóna a visí zo všetkých stromov navôkol. A čo je zadarmo, je vždy vítané! Rovnako chlebovník, kokosy, mango alebo obrovské jackfruity. Netreba to pestovať, stačí sa načiahnuť a odtrhnúť si. Ovocie na ostrove je také drahé, akoby ho zberali na mínových poliach. Dôvod? Dováža sa z USA. Lebo kto by sa tu už len plahočil s pestovaním?!? Chin hodil pár chlebovníkov do pahreby uprostred dvora a kým budú naše typicky Jamajské raňajky hotové, bratia sa debatujú o nočnej príhode, ktorú nemôžem zamlčať, hoci nie je vôbec zábavná… Ešte som sa v Spanish Towne nezohriala ani dva dni, a už kdesi v kroví neďaleko nás našli mŕtvolu svojho kamaráta! „Mal skrátka smolu, hovoril verejne o veciach, čo mali ostať v utajení...“ mykne plecom Chin. Pri jeho slovách ma až zamrazí: „Som šťastný, že som sa v zdraví dožil tridsiatky, lebo život tu u nás je ako Ruská ruleta... Denne tu vzduchom preletia stovky nábojov, nikdy nevieš, ktorý ťa trafí...“ Polícia sem zablúdi zriedkakedy, pretože má jednoducho strach, nakoľko miestne gangy majú lepšiu muníciu a viac nábojov než ktorákoľvek policajná stanica! Preto kriminálnici zriedkakedy skončia za mrežami a tí, čo tam skončia, trpko oľutujú – keď OSN vyslalo komisiu pre ľudské práva do tunajšej väznice, úradníci pri pohľade na uzučké, špinavé cely, staré takmer tri storočia, prešpikované vyhladnutými, zavšivavenými väzňami, zamreli hrôzou a pre médiá sa vyjadrili, že jamajské väznice sú horšie ako nočná mora…


 

ZÁKONY DŽUNGLE

V každom Jamajskom gete majú vlastného „Dona“, patriarchu, ochrancu, ktorý sa stará o poriadok a dodržiavanie „zákonov džungle“. V rámci jedného geta si jeho obyvatelia nesmú dovoliť páchať žiadnu kriminalitu. „Ukradneš niečo susedovi? Okamžite sa o tom dozvie náš Don a jeho muži ťa zmlátia tak, že skončíš na vozíčku! Ukradneš niekomu niečo znova? Donovi muži si ťa nájdu a môžeš sa rovno rozlúčiť so životom...“ vysvetľuje mi Andre. „To isté platí pre tých, čo by si trúfli znásilniť obyvateľku vlastného geta, skrátka tu musí byť poriadok a náš Don na všetko dohliada. Preto si nemusíme zamkýnať domy ani brány, lebo sme tu v bezpečí. Zabíjajú sa len tí nepohodlní, ktorí čosi niekomu vyparatili.“ Keď vyzvedám, kam v gete putujú telá zavraždených, odpoveď je priam šokujúca! „Každé geto má svoje tajné miesto, jamu, kam ich dávajú. Tu ťa nikdy nikto nebonzne, nik netúži byť informátorom, lebo každý vie, že informátori polície mávajú krátky život... A tak sa vždy všetci tvárime, že sme nič nevideli, nič nepočuli...“ Keď ma vezme na návštevu k svojim známym, žijúcim v maličkej biednej chatrči, usadia ma na obrovskú posteľ s preležaným matracom, na ktorej sa odohráva podstatná časť života týchto ľudí – na posteli sa nielen spí a plodí potomstvo, ale na posteli sa aj raňajkuje, obeduje, večeria, prebaľujú sa deti, hrajú sa deti, opravuje sa pokazený ventilátor, či tablet a v čase narodenín sa všetci usadia na posteľ a oslávencovi tam postavia tortu so sviečkami. A keď treba, na posteľ usádzajú známych, keď sa tu zastavia na kus reči. Nie preto, že by boli až takí svorní, ale skrátka preto, že je tu primálo miesta na nejaký stôl a stoličky. Nezriedka mávajú práve pod týmto matracom ukrytý celý arzenál zbraní, od malej ručnej deviatky Magnum až po veľký Kalašnikov. A neváhajú ich použiť v prípade ohrozenia…

Po pár dňoch strávených v Spanish Towne sa ja osobne ohrozená absolútne necítim. Ľudia sa ku mne správajú prívetivo a slušne, nik tu na mňa nemieri pištoľou, nik ma neokradol, ani odo mňa nikto nežobre peniaze tak ako je to bežné v turistických oblastiach Jamajky. Ba ani prechádzka zaľudneným hlučným centrom mesta ma už nedesí ako v ten prvý deň. Toto mesto sa v časoch, kedy ho založil Kolumbusov syn Diego, volalo San Jago de la Vega a rozprávalo sa tu po španielsky. Dnes tu však so španielčinou nepochodíte, hoci na strednej škole José Martího, ktorú ako dar vybudovala Kubánska vláda v rámci priateľských vzťahov so Spanish Townom, majú Jamajské decká španielčinu stále povinnú. Špacírujem sa po pestrofarebnom trhovisku zvanom Ben Dung Plaza, v Jamajskom dialekte patois to znamená „Námestie zohýbajúcich sa“, pretože gro tovaru majú trhovníci uložený na zemi na igelitoch a kupujúci sa musia po vyhliadnutú vec zakaždým zohnúť. Človek tu vidí naozaj všeličo, od pouličného tetovacieho salónu, cez rybí trh až po dieťa spiace v krabici s ponožkami, ktoré predáva jeho mama. V tomto momente si uvedomujem, aká je škoda, že turisti sa Spanish Townu vyhýbajú ako čert krížu. Turizmus by toto zaujímavé mesto, plné historických objektov, ekonomicky výrazne pozdvihol a ľuďom by priniesol to, čo im chýba najviac – peniaze. Po nákupoch si stopnem taxík, ktorý ma za 150 jay (1 euro) odvezie nazad do geta. Opäť sa na zadných sedadlách tlačím s ďalšími pasažiermi, no tentokrát sa už na nikoho nemračím. Usmievam sa na nich rovnako ako oni na mňa. Vraví sa: aký je svet vôkol teba, také sú tvoje oči… Tie moje sú pokojné a veselé. Ktovie, aká budúcnosť čaká Spanish Town… S určitosťou viem len jedno - Andreho babička mala pravdu - cítim sa tu ako doma…