Vyhľadávanie

Kontakt

ANITA BALEJÍKOVÁ

nitakimuri@azet.sk

ĽUDSKÁ ZOO

text a foto: ANITA BALEJÍKOVÁ
 
autorské práva VYHRADENÉ!
 

jamajský negril je plný gigolov

Nie, slečna.“ zdvorilo, trocha nesmelo, mi odvetí na moju otázku, či rodičia vedia, kde je a čo robí, 16-ročný Kemar. Tvár má stále detskú, telo chlapčensky chudé, no rozum už dospelácky. Inak by sa nezaradil medzi stovky jemu podobných, ktorí sa vykašľali na školu a do Negrilu na západe Jamajky, prišli zo všetkých kútov ostrova s jedinou ambíciou – zarábať si vlastným telom... Vzápätí na mňa pohotovo vytiahne staré, zaužívané frázy, ktoré odpozoroval od svojich starších kamarátov. „Ste nádherná žena! Máte slečna priateľa? Mohol by som byť ja vašim priateľom?“ Takto začínajú všetci.

Negril, najstaršia prázdninová bašta na ostrove, známa svojou úchvatnou plážou 7 Miles Beach, i famóznym barom Rick´s Café, dlhodobo tróniacim na špici Top desiatky barov sveta, je len hodinu cesty od Montega Bay. Toto prímorské mestečko si už nepamätá staré dobré časy, keď tam na pláži namiesto hotelov stáli len stany, ľudia kempovali v štýle hippies a oddávali sa marihuanovým orgiám. Časy sa menia, v Negrile ešte možno rýchlejšie než inde. Marihuanu predbehol crack a luxusné all inclusive resorty poskytujú nielen dokonalé pohodlie svojim hosťom, ale i priestor na nemravnosti každého druhu... Ľudská ZOO. Rozvášnení turisti sa tu pri celodennom popíjaní alkoholických drinkov cítia dokonale slobodní - nemajú žiadne zábrany odviazať sa a vyskúšať, čo by vo svojej domovine nikdy neokúsili. Prím v týchto rezortoch hrá – ako inak – sex s exotickými Jamajčanmi. Najmä chudobní, nevzdelaní domorodci zo všetkých končín Jamajky sa sem zlietajú ako muchy na med, s vidinou dobrého zárobku a keďže nedisponujú žiadnym talentom, ani zručnosťami, najrýchlejšia cesta k bohatstvu je speňažiť vlastné telo. „Jamajka je krajinou Tretieho sveta a vláda na nás kašle!“ pohoršuje sa tridsiatnik Omar. Dnes robí spoločníka mladej Fínke, zajtra starej Švajčiarke a na víkend sa mu ohlásila Talianka, ktorá sem chodí pravidelne. Keď sa Omara opýtam, prečo si vybral práve takýto druh „práce“, len mykne plecom a odvrkne: „Lebo som nemal na výber...“

 

Veľmi rýchlo bolo v jeho živote prineskoro. Už keď mal šestnásť, bolo prineskoro. Kamaráti ho počas školských prázdnin nahovorili opustiť rodnú dedinku vo vnútrozemí, vykašľať sa na pestovanie karotky a okúsiť život v bohémskom Negrile... „Moja matka má okrem mňa ďalších 8 decák, všetci sme sa tlačili v malom špinavom dome, vždy tam bolo plno kriku, žiadne súkromie, žiadny pokoj... Tak som si zbalil veci a odišiel.“ zamyslí sa nachvíľu. „Prázdniny sú na to ako stvorené – decká odhodia povinnú školskú uniformu a celé dni márnia čas premýšľaním, ako sa dostať k peniazom... Potom prídu sem, do Negrilu, prvýkrát v živote vidia pohromade tisícky bielych tvárí... a zavetria peniaze. Veľa peňazí! Mnohí chalani si nechajú narásť dredy, aby nimi viac pútali pozornosť a záujem belochov...“ Omar sa odmlčí, potiahne si z Marlborky a najdrahší model dotykového Samsungu zasunie do vrecka nohavíc. Nie hocijakých nohavíc – je odetý od hlavy po päty v značkovom šatstve Ed Hardy. Šiltovka, hodinky, tričko, nohavice, i tenisky, všetko zladené do posledného detailu. Keď sem prišiel ešte v tínedžerskom veku, bol obyčajným chudobným študentom z vidieka a nemal ani len na jedlo, nie to ešte na módne výstrelky! „Prvé mesiace sa mi nedarilo, nemal som dosť odvahy nadviazať intímne vzťahy s turistami, tak som musel kradnúť. Kým sa belosi kúpali v mori, nechávali si na lehátkach peňaženky, foťáky... Musel som to robiť, aby som mal na jedlo a nájomné. Nemohol som predsa spávať kdesi pod stromom, prenajal som si jednu izbu a za tú som musel pochopiteľne platiť.“ Vidina peňazí ho však v Negrile udržala aj po skončení školských prázdnin a tak ako mnohí chlapci, ani on sa už do školy viac nikdy nevrátil. „Chvíľu som chodil na more s rybármi chytať ryby, neskôr som predával na pláži ganju a reggae cédečka, potom som dostal prácu v reštaurácii, onedlho som presedlal na vodné skútre, na ktorých som vozil dovolenkárov. Tam som sa zoznámil s mojou prvou klientkou...“ Odmieta však o nej prezrádzať podrobnosti. Svoj „džob“ berie ako profesionál a detaily o klientoch sú skrátka tabu. Naveľa-naveľa z neho vytiahnem, že bola Nemka, o 27 rokov staršia od neho a za spoločne strávenú noc mu dala sto dolárov. Nie jamajských – amerických! V očiach chudobného chlapca, ktorého matka zarábala sotva dvestopäťdesiat dolárov mesačne, to bol celý majland! „To ma naštartovalo! Povedal som si vtedy, že v budúcnosti za peniaze urobím čokoľvek!“

 

Či mám priateľku??“ začuduje sa Omar pobavene mojej otázke. „Mhmmm...“ prikývne a s prižmúrenými očami si potiahne z ganje. „Marie... to je moja celoživotná priateľka!“ žmurkne na mňa sprisahanecky a ukazovákom poťuká po cigaretke. Marie, čiže marihuana... Tunajším rastamanom pomáha prežiť. Za jej pomoci sa im darí rušiť gravitačný zákon a odpútavať sa od starostí všedného života. Hoci je to tanec na tenkom ľade... V kopcoch nad Negrilom, v Orange Hills, sa ganja pestuje uprostred pralesa na utajených, vyklčovaných políčkach, zasadená v starých pneumatikách. Pestovatelia zakladajú ďalšie a ďalšie plantáže, len aby ponuka stačila pokrývať vysoký dopyt turistov. „A večer sa oddávam mojej „White lady“.“ (=Biela pani) hovorí Omar. Viem, že nemá na mysli žiadnu zámožnú belošku, ale crack, na Jamajke najľahšie dostupnú drogu hneď po marihuane a bubble hashe (=hašiš). Na tomto ostrove slovo kokaín však nepočujete takmer nikdy, Jamajčania vždy hovoria len o „bielej lejdy“ alebo o „cracku“ – najnebezpečnejšej forme kokaínu, ktorý prevárajú s práškom do pečiva alebo sódou. Tak vznikajú rôzne veľké kúsky kryštáľov, takzvané „rocks“ (kamene), ktoré rastamani fajčia podobne ako ganju. Crack je však oveľa nebezpečnejší než kokaín, pretože telo ho absorbuje oveľa rýchlejšie a človek sa obvykle už po prvej dávke stáva na cracku závislým. Bez neho by ale nedokázali robiť svoju „prácu“; skrátka musia sa nadrogovať, aby nepremýšľali a nevnímali pri plnom vedomí to, čo robia. Omar, tak ako všetci, bol najprv „obyčajný gigolo“, ktorý poskytoval telesnú rozkoš starým a obéznym turistkám. Na to treba mať skrátka „žalúdok“... „Dáš si crack a si v pohode.“ zamýšľa sa nad účinkom tejto psychotropnej drogy, „Vtedy ti je jedno, či si s krásnou štíhlou dievčinou, alebo sa venuješ zvráskavenej dôchodkyni.“ Kým poskytoval svoje sexuálne služby len bohatým turistkám, zarobil si na živobytie a novú motorku. Odkedy však presedlal na zámožných bielych mužov v dôchodcovskom veku, vie, že si môže zapýtať oveľa viac. A tak už má aj nové auto... „Ale áno, mám aj priateľky, Jamajčanky.“ priznáva s tajuplným úsmevom. „S troma z nich mám tri deti, ďalšie je na ceste... Stoja ma dosť veľa peňazí, lebo Jamajské ženy sú už raz také, idú po peniazoch, lásku nepotrebujú. Turistky presne naopak – potrebujú prejavy lásky a za tie sú ochotné pustiť peniaze.“ Negrilskí gigolovia si svoje chlebodarkyne strážia ako oko v hlave a dokonca si ich „značkujú“! Omar sa tomu len zasmeje. „Hej, robíme im na krku cucfleky, aby ostatným gigolom, ktorí takúto ženu stretnú, bolo hneď jasné, že už niekomu patrí a dali od nej ruky preč.“


 

Kedysi bola Jamajka neslávne známym dovolenkovým cieľom ženskej sexturistiky. Tak ako je Thaisko eldorádom pre mužov, Jamajka vždy bola eldorádom pre sexuchtivé ženy. Toto renomé sa však zrútilo ako domček z karát. Partie starých chlípnych bielych homosexuálov našli na tomto Karibskom ostrove svoj raj – cez deň popíjajú na pláži a po večeri si berú na hotelové izby svoje „hračky“ - mladých Jamajských chlapcov. Veková kategória? Čím mladší, tým lepší, pretože u takých ešte nie je vysoké riziko prenosných chorôb... Opíjajú ich drahým alkoholom a za zatvorenými dverami, dôkladne ukrytí pred očami sveta, stvárajú s nimi zverstvá a ukájajú si na nich svoje deviantské chúťky. Z týchto nechutných orgií si natáčajú videá, niektorí na mobily, niektorí dokonca na profesionálne kamery a len pánbohvie, kde všade sa tieto videoscénky následne objavia... Pornopriemysel? Youtube? To Jamajčania, hlavní aktéri, vôbec netušia. A ani ich to vlastne nezaujíma. Dostali za to predsa parádne zaplatené a to je to najdôležitejšie. Pýtam sa, kde sú všetci strážcovia verejného poriadku?!? Kde sú všetci tí policajti, ktorí majú za úlohu dbať o to, aby bol Negril bezpečný?!? „Negril JE bezpečný!“ hovorí Omar, jazykom ťažkým od cracku. „Ale len pre vás, bielych, nie však pre nás, Jamajčanov...“ krúti hlavou a svoje slová podčiarkuje desivou spomienkou: „Keď ma raz prichytili v hoteli Hedonism, na jednej izbe s dvoma starými Belgičanmi, im nepovedali ani slovo, no mňa brutálne zmlátili a za homosexuálny styk, ktorý je tu na ostrove trestným činom, ma zavreli na päť rokov do basy. V očiach policajtov sme my vinníci a vy belosi ste len obete...“ Ticho sedí vedľa mňa. Nervy mu trhajú sánkou a kým fajčí, neprestajne si podupkáva nohou. Omar, tak ako mnoho ďalších Negrilských „batty boyov“, sa z väzenia vrátil síce o dobrých desať kíl ľahší, napriek tomu nebezpečnejší než kedykoľvek predtým. V hlave, tam, za čiernymi očami, ktoré neprestajne hľadia kamsi do diaľky, mu vírila desivé spomienky a dvíhajú sa nepreniknuteľné múry. V očiach bielych dovolenkárov je Omar „monštrum“. Nik nevidí jeho krvácajúce rany na duši, nik netuší, koľko utrpenia tento mladý človek prežil...


 

Každé ráno pred východom slnka so smútkom v duši sledujem, ako po hlavnej ceste ťarbavo kráčajú unavení rastamani pod vplyvom cracku, vracajúci sa z hotelov domov, so zárobkom... Tváre majú predčasne zostarnuté, v ich temnom, nepríčetnom pohľade je čosi zlovestné... K svojim chlebodarcom nikdy necítili ani úctu, ani rešpekt. Len pohŕdanie a hnus. Čistokrvný hnus. Ktovie, čo by sa stalo, keby jedného dňa prestali užívať crack, ktorý ich emócie drží na uzde... To všetko zlo, ktoré za svoj krátky život videli a zažili, v nich za triezveho stavu tlie ako sopka... A je dosť možné, že bez narkotík by ich zachvátila besnota, ktorú by si vyvŕšili na prvom belochovi, ktorý by im prišiel do cesty... Už to nie sú tí mierumilovní rastamani, ktorých ste tu v Negrile mohli stretnúť pred pár desaťročiami. Novodobá generácia Negrilských rastamanov je akási zmutovaná odroda nebezpečných, nevyspytateľných beštií. Veľmi dobre vedia, že uviazli v stoke, z ktorej sa už nikdy nedostanú... Mnohí majú telá vyziabnuté a prežraté chorobami do špiku kosti. Bieli o nich hovoria, že sú „morálne skazení“. No skazili sme ich my, bieli ľudia. Svojimi peniazmi... A nevinnosť kedysi hippisáckeho, mierumilovného Negrilu je tak definitívne pochovaná.