Vyhľadávanie

Kontakt

JAMAICANITA
KINGSTON Jamaica W.I.

info@jamajkanita.sk

2. diel trilógie HALÓ, THIS IS JAMAICA - SOUTH COAST (2013)

2. diel trilógie HALÓ, THIS IS JAMAICA - SOUTH COAST (2013)

pôvodnú knihu JAMAJKA, OSTROV ANJELOV som doplnila o nové poznatky, zážitky a fotky a rozdelili sme ju na 3 časti. Tak vznikla trilógia kníh, ktoré sú pre vás nielen zdrojom pobavenia, ale hlavne cenných informácií, pretože zachytáva moje tragikomické niekoľkomesačné dobrodružné putovanie po Jamajke.

2.diel, SOUTH COAST - OBJEDNÁVAJTE cez HEURÉKU - cena 5,25 eur

knihy.heureka.sk/halo-this-is-jamaica-2-diel-south-coast/recenze/

 

ÚRYVOK

GRANKO Z PRASACIEHO MLIEKA

Mojou ďalšou cieľovou zastávkou mala byť osada Nine Mile, rodisko i posledné miesto odpočinku Boba Marleya. Popravde, vôbec som nemala chuť trepať sa tam. Tá osada leží kdesi pánubohu za chrbtom, úplne od ruky, čo v praxi znamená, že sa rýchlejšie dostanete na planétu Jupiter, než ku kostre chudáka Marleyho... Napriek tomu som zatúžila zahrať sa na Sherlocka Holmesa a pátrať, kde vlastne nebožtíka Boba zakopali...

Nine Mile nájdete v severnej časti vnútrozemia a výlety pre zvedavých obsmŕdačov sa organizujú obvykle z mesta Ocho Rios. Ibaže ja som sa nachádzali v Mandeville. Obehla som fabriku na rum Appleton, degustovala všetky vzorky rumu a likérov, ktoré mi ponúkli, a taká pripitá som sa nechala zaviesť ešte k vodopádom YS Falls. Po niekoľkých skokoch z liany do studenej vody človek vytriezvie, aj keby bol predtým úplne na mol... O štvrtej popoludní som ešte ležala hore pupkom pri bazéne nad miskami ananásu, v nádeji, že enzýmy tohto tropického ovocia dokážu zlikvidovať naše európske pneumatiky... Kým som sa pozviechala a uviedla moju lenivú telesnú schránku do pohybu, bolo už pol piatej, čiže hodina a pol do zotmenia.

Narýchlo som splašila taxikára, bosonohého nahúleného šestnásťročného puberťáka, čo po mojich slovách „Mám naponáhlo“ vyštartoval ako keby som ani nebola na dovolenke, ale na úteku...

„Musíme švihať, inak zbytočne stratíme čas...“ povedal mládenec a ešte viac dupol na plyn.

A stratená som i ja, keď sa proti noci vydávam na cestu do osady Nine Mile. Zmorená únavnou cestou som presne o šiestej popoludní dorazili od vodopádov naspäť do Mandeville, na naše slávne parkovisko...

Kingston! Kingston!“ ziape mi do ucha dva metre vysoký černoch s krvou podliatymi okáľmi a driape mi svojimi špinavými násilníckymi paprčami kufor z rúk, v snahe naložiť ho do svojho taxíka, idúceho do hlavného mesta. Mám čo robiť, aby mi nezdrhol aj s kufrom! Ako vidíte, znásilniť sa dá aj batožina!:-)

Daj pokoj! Nejdem do Kingstonu!“ skríknem naňho a kopnem ho do píšťale, zatiaľ čo mi batoh chce uniesť iný taxikár do Ocho Rios.

Ochi! Ochi! Ochi!“ vrieska na mňa ten trubadúr.

Keď na plnú hubu zrevem „Mi a go a Nine Mile!“ (idem do Nine Mile), polovica taxikárov stiahne uši a kapituluje, no ďalších desať pribehne nevedno odkiaľ a každý jeden sa ma snaží presvedčiť, že ma do toho inkriminovaného mestečka odvezie najspoľahlivejšie a najrýchlejšie. O tej rýchlosti nepochybujem ani u jedného – nakoľko Jamajčania sa priam vyžívajú v sadizme svojich pasažierov...

Nine Mile? 30 dolárov!“ stanovil si cenu za odvoz šofér rozheganej kraksne, v domnení, že si kufre vypchávame peniazmi.

Zbláznil sa?! 30 dolárov by nestálo ani lietadlo, ty chamtivý človek! Zvrtla som sa na opätku.

Našťastie, zjavil sa ON! Každý príbeh máva svojho hlavného hrdinu... jeden sa volá Tarzan, iný zas Zorro pomstiteľ, Spiderman, Robin Hood, Herkules, Jack Sparrow, Háry Fóter, či Jánošík, ktorý doplatil na nekvalitnú obuv... Ten môj sa volal Winston. Keď sa vynoril v tej mäteži agresívnych ksichtov, bolo to ako keď Ježiš zostúpil z Nebies... (teda, ak vôbec zostúpil... lebo tieto cirkevné historky vôbec neovládam... Som taká lenivá, že si nelámem hlavu abstraktnými pojmami náboženskej viery, tak mi, prosím, odpusťte moju neznalosť!:-))

Hej, čakaj!“ dobehol ku mne. „Vezmem ťa do Nine Mile za 10 dolárov!“ vyklopil zo seba v rýchlosti a ja vzápätí súhlasím.

Chopil sa mojho ruksaku a prerazil mi ním cestu pomedzi taxikárov a dohadzovačov až k svojmu autu. Autu s otrhanými poťahmi, nefunkčnými oknami, vynechávajúcim motorom, ale supermodernou zvukovou technikou!

Dvojhodinová cesta mi pripadá ako celá večnosť... Na krajinu padol súmrak a naše auto sa derie nenásytnou tmou.

Nevieš náhodou, ako sa volá táto hora?“ pýta sa ma akoby mimochodom moja drahý taxikár. Podotýkam – rodený Jamajčan.

Ježišikriste, to čo sú zase za otázky?!

No prepáč! A to mám ja odkiaľ vedieť?! Čo sem chodievam na hríby, či čo?!“ odvrknem podráždene jak náš foter, keď mu v obchode nevydajú dva centy...

Auto sa šplhá stále vyššie a vyššie, motor lapá po dychu, chveje sa námahou, odfukujúc z chladiča paru ako zdochýnajúca veľryba. Verila som, že už-už dorazíme do cieľa, keď mi Winston z ničoho nič povie, že sme „asi zablúdili“ a že tam po tme nepotrafí, lebo tam v živote nebol... Mám chuť padnúť do mdlôb!

Tak to si mi mal povedať hneď, milý môj!“ rozčuľujem sa.

Určite to nájdeme, žiadne strachy!“ zareagoval na krízovú situáciu Winston – inak ten, čo na parkovisku machroval, že v Nine Mile strávil polovicu života a Bob Marley mu bol bratranec z tretieho kolena... Rozpútala som hádku.

Prečo si mi klamal?! Len aby si zo mňa vydoloval prachy, čo?!“ opakovala som mu tvrdošijne. Nie som konfliktný ty, avšak z takýchto darmošľapov ma vždy ide rozhodiť...

Prenocuješ v dome u mojich rodičov a ráno to pohľadáme.“ povedal.

U tvojich rodičov???“ zháčila som sa. „A tí zas kde bývajú?“

Za desať minút sme tam! Všetko je ok, nemaj strachy!“ rozosmial sa ako po dobrom žarte...

Lepilo mi, nepopieram. Začínalo sa to podobať na katastrofický scenár! Odchovaná na amerických krvákoch už som sa v duchu videla, ako tempom šprintéra Usaina Bolta odušu trielim nočnou džungľou, potom sa o voľačo potknem, spadnem do dákej jamy, potom za záhadných okolností zmiznem... A o 15 rokov hrajúci sa jamajský drobizg nájde v kríkoch pozostatky ľudskej kostry, ktoré vyšetrovatelia v úzkej spolupráci s FBI identifikujú ako telesné pozostatky belošky, ktorá bola pred rokmi unesená... No a kto za to všetko bude zodpovedný??? Winston!

Nebolo času na zimomriavky. Môj mozog – neobvykle – pracoval na plné obrátky a snažil sa dospieť k nejakému riešeniu. Nebyť toho, že som netušila kde som, bola by som z auta prášila rýchlejšie než vorvaň s harpúnou v chrbte! Za normálnych okolností ma síce z miery nedokážu vyviesť ani katastrofálne povodne (určite by som sa im potešila a začala pestovať ryžu...), ibaže toto neboli normálne okolnosti! V duchu som sa však snažila samu seba presvedčiť, že to dopadne dobre a neskončím ani okradnutá, ani znásilnená, ba ani zavraždená a zahrabaná kdesi v kríčkoch...

O trištvrte na jednu ráno (opakujem: o 0:45 RÁNO!!!) zastavujeme pred akousi ošarpanou búdou uprostred divočiny... Neviem, kde sme. A radšej ani nechcem vedieť...

A sme na mieste!“ povedal vyrehotaný Winston a zatrieskal na chatrč.

Vo dverách sa zjavila pani mamička... Vzájomne nás predstavil a pani na nás vycerila svoje jediné dva zuby... teda v dobrom úmysle privítať nás milým úsmevom. Pani Robinsonová ma zaviedla do ďalšej chatrče a uložila ma do malej izbičky.

Máš ty ale šťastie!!!!“ povedala mi namiesto tradičného „dobrú noc!“ (trochu ma to vyviedlo z miery, od takejto pani mámy by som skôr očakávala, že mi zavelí materinské: „zuby umyť, nádrž vyprázdniť, pomodliť sa, vatu do uší, nočný čepiec na hlavu, termofor na brucho, fusakle na nohy a spať!“ Ale budiš...)

TO „ohromné šťastie“ si už onedlho vychutnávam v malej búde pri prasačích chlievoch, ktorá sa mi stáva dočasným hotelom. Ak sa pýtate na kategóriu, tipujem, že toľko hviezdičiek nemá ani slávny superhotel Burj Al Arab v Emirátoch! Tu mi totiž cez deravú strechu svieti tisícka hviezd na nočnej oblohe!:-) Romantika, akú v all inklusive hoteloch nezažijete ani za mastný príplatok!:-) Bez tej deravej strechy by izba o rozlohe panelákovej špajze bola ponurá a tmavá ako väzenská samotka. No hlavne, že vôbec nejakú strechu nad hlavou mám!

Usalašila som sa na posteli, preležanej ako válov. Škúlim po izbe, ktorú som vyfasovala – a veru, nie som dvakrát nadšená! Steny plesnivé, smrad, dusno... Dusím sa jak Thaiské svine... Ach, áno, isteže! Kde nechodí slnko, tam stavbári zabudli na okná!

Najvyšší čas najesť sa! Človek má potom hneď iný pohľad na svet! Zúfalo som začala prekutrávať batoh, až som víťazoslávne vylovila zbytky rybej konzervy, čo som si doniesla ešte z Kingstonu a ktorá je doslova urážkou mojich chuťových buniek! Naplo mi žalúdok, cítim prvé príznaky kómy z hypoglykémie a v duchu si pripomínam škaredé fotky obetí afrického hladomoru... Už o chvíľu vyzobávam zvyšky tuniaka ako nejaká etiópska sirota, čo nestihla zásielku z Červeného kríža a tak sa musí uspokojiť s tým, čo má. V podstate možno smelo povedať, že môj deň mal šťastný koniec. Aj keď pre mňa trochu nelichotivý, nad zbytkami rybacej konzervy..:-) Ale veď ja rada žijem na ostrí noža! Obzvlášť plastového...:-)

Cez pootvorené okenice ma osvetľoval úzky pás mesačného svitu a spoza okna sa ozývalo pravidelné krochkanie a fučanie prasiat, nápadne podobné vzdychom pornoherečiek... Desiatky vyhladnutých krvilačných komárov podráždene vrieskali vôkol môjho tela a v snahe uniknúť pred týmito upírmi som sa celá schovala pod plachtu, ale ani potom sa neprestávali tak dotieravým spôsobom zaujímať o moju krvnú skupinu. No nech mi nik nehovorí, že komár nie je cicavec!!!:-) Ktoré zviera je najstrašnejšie na svete? Lev? Žralok? Krokodíl? Vôbec nie! Najstrašnejší je komár! Veď aj podľa údajov svetovej zdravotníckej organizácie len v Afrike ročne umrú tri milióny detí na maláriu! Mám silné nutkanie vyzvať Al Káidu, aby si na mušku okrem Američanov vzala konečne aj populáciu komárov...

Veľa som toho nenaspala, čo som bola taká dolámaná! Tá moja posteľ by v pohode mohla figurovať na zozname stredovekých mučidiel! V strede mala obrovskú priehlbinu a ak ste sa do nej počas spánku nechceli skotúľať ako spadnutá hruška, museli ste sa držať okraja postele a poriadne sa zapierať nohami. Ale úprime – kto už len v spánku dokáže podávať takýto športový výkon, hodný Olympionika?!? V pravidelných intervaloch som sa skotúľala do stredu ako taká lopta. Každopádne, takáto posteľ, obzvlášť ak slúži dvom ľuďom, čo sa k sebe skotúľajú aj keby nechceli, ľudí zbližuje a je ideálnym vynálezom pre rozhádaných manželov! Celkom možné, že túto unikátnu verziu postele navrhnem zaevidovať na patentovom úrade pod značkou „Posteľ „BUĎME K SEBE BLIŽŠIE“ Made in Jamajský vidiek“! V IKEA to bude určite hit! Predsa len, veľa ľudí uvíta, keď tesne pri nich dýcha čosi živé...:-)

Mne teraz na krk dýchal čas a bolo otázne, či ešte vôbec mám dáku časovú rezervu – ten ťuťmák Winstvon sľúbil, že po mňa príde hneď ráno, no blížilo sa poludnie a jeho stále nikde! Nemám na výber, musím len čakať!

Ako som sa tak rozhliadala navôkol, zo susednej búdy vyšla pani Robinsonová, nesúc mi vo vyschnutých kostnatých rukách raňajky. Bosá, odetá v bavlnenej šatovke, strapatá akoby sa práve vrátila z džungle...

Móóónin´!“ kričí na mňa zďaleka a usmieva sa. Jamajčania, žijúci mimo turistických oblastí, sú tými najmilšími ľuďmi, akých som na tomto svete kedy stretla. Často žijú v takých biednych podmienkach, že sami by potrebovali milodary – ale oni od vás nežiadajú vôbec nič! Nehľadia na vás ako na vrece plné peňazí, netrpia vás vo svojom príbytku s vypočítavou myšlienkou, že niečo za to od vás predsa len možno dostanú... Podelia sa s vami i o to posledné bez nároku na odmenu. A tomu hovorím ľudia so srdcom na dlani. Dvojzubá pani Robinsonová mi prejavovala toľko pohostinnosti ako preukazuje nejaký starý anglický lord, keď hostí priateľov na rodinnom zámku.

V týchto končinách sa ľudské potreby prirodzenou cestou zmenšujú a tie, čo zostávajú, nie je ťažké uspokojiť. Človek sa tu zaobíde bez paliva, bez teplého oblečenia na zimu, ktorá tu neexistuje, a ak chce, tak aj bez strechy nad hlavou. Napriek všetkému z úst týchto skromných ľudkov nepočujete ani slovko ponosy! Len málokedy som postretla ľudí, ktorí žili chudobnejšie než títo, ale nazdávam sa, že čím sú ľudia chudobnejší, tým viac by sme ich mali milovať... Tým viac by sme sa k nim mali znížiť, aby zabudli na svoje biedne postavenie. To, čo mnohí cestovatelia považujú za romantiku exotických krajín, pre ich obyvateľov často znamená len chudobu a každodenné odriekanie. O existenciu sa tu bojuje naozaj ťažko.

Bolo mi strašne ľúto, že neovládam jamajský dialekt patois, pretože som pani Robinsonovej rozumela síce veľa, ale ona mojej shakespearovskej angličtine ani ň. Našim dorozumievacím prostriedkom bol úsmev. Praobyčajný úsmev, ktorý človeku otvára brány do srdca ľudí, nech je kdekoľvek na Zemi. Úsmev je ako čarovné zaklínadlo, ako láskyplný vrták, ktorým sa dá prevŕtať i to najtvrdšie srdce človeka.

Na tácke, ktorú mi pani Robinsonová položila na posteľ, boli dva krajce bieleho chleba, vajíčko, upražené v mažiari nad otvoreným ohňom (ak by v tomto zapadákove raz zaviedli elektriku, stopro by fungovala na kokosový pohon...) a dve šálky s nápojom, ktorý nám farbou veľmi vzdialene pripomínal granko. Parilo sa z neho ako z lokomotívy, preto sme sa najskôr najedli a pitie prišlo na rad ako posledné.

Sadla som si na kamenný schodík pred chatrč, nakŕmila sa pomarančom a potom som si lačne priložila šálku k ústam a poriadne si z nej logla. Pani Robinsonová ma zatiaľ sledovala ako nejakého pokusného králika...

No, aké to je? Chutí ti to?“ spýtala sa ma v momente, keď sa moje chuťové bunky vzbúrili proti tomu nechutnému čučpajzu, ktorého analýza by vyťahala kvapky potu aj na čelách plešatých hláv výskumníkov z Inštitútu probiotiky a gastrológie! Nedokázala som to prehltnúť. Líca sa mi nafúkli ako škrečkovi, tekutina mi ločkala v ústach a moje oči zhrozene pozerali na starú dámu.

Ešte niekoľko minút som tú odpornú pachuť cítila na jazyku a nepomohol mi ju eliminovať ani pomarančový džús. Sem s dávidlami a vlažnou vodou! 

Ježiškove hodinky, to čo bolo?!?“ prevrátila som oči k nebesám. To určite nemohlo byť kravské mlieko! Veď na tomto ostrove nebolo jedinej kravy, kým som sa tu nezjavila ja!

Pani Robinsonová, z čoho ste robili to úžasné granko?“

Celá vytešená namieri ukazovák na ohradu s prascami a čosi zašušle. Dodnes som si nie celkom istá, či som porozumela správne, no pri pohľade na nedávno okotenú svinku s ceckami plnými mlieka dedukujem, že to moje slávne granko bolo vskutku nezvyčajného pôvodu... Nuž, iný kraj, iné granko!:-)

Zatiaľ čo mi staručký pán Teofilus Robinson urobil exkurziu po svojej záhrade a vláčil ma po všetkých krkahájoch, hrdo mi ukazujúc klíčiaci maniok a smejúc sa, že dve prasiatka, ktoré kúpil od susedov, pomenoval po nich: „pani Gee“ a „pán John“, ja som si do svojho denníka napísala novú správu:

Hlásim sa z výstaviska hmyzu! Vystavujeme 45 múch, 32 komárov, tucet mravcov a zopár švábov...“ Ďakovala som bohu, že som si so sebou vzala repelentný krém, pretože to bola jediná účinná zbraň proti dotieravému všadeprítomnému hmyzu. Ozaj, viete vy vôbec, prečo sú muchy otravné?!? Pretože sú ženského rodu...:-)

Už som sa pomaly vzdala nádeje, že sa odtiaľto ešte vôbec niekedy dostanem a v duchu sme sa už zmierila s predstavou, že v chatrči s preležanou posteľou strávim zvyšok života... No čo! Prispôsobím sa a basta! Celé dni budem tráviť s motykou v ruke na políčku a okopávať maniok, v nedeľu si budem chodiť plniť svoju kresťanskú povinnosť do kostola, čo stojí hneď za našimi búdami, a popri pasení kôz si možno časom nájdem aj nejakého rúčeho ženícha... Ak nezostanem na jamajský ocot a usmeje sa na mňa šťastena, tak sa vydám, porodím zo 12 detí, odchovám ich na prasacom granku a raz, na staré kolená svojim drahým vnúčencom porozprávam, že ja vlastne nie som žiadna jamajská albínka, ale len stratená pribrzdená turistka z Európy...:-) Dajako už len bude! Loď môjho života, ktorá doteraz brázdila divoké vody, vystavená búrkam, nasmerujem do tichého pokojného prístavu, spustím kotvu, stiahnem plachty a zostanem v tomto zapadákove až do smrti. Veď život aj tak nemožno prežívať tak, že začíname ustavične odznova....

Našťastie, privykanie si na miestny kolorit a jeho špecifiká sa nekonalo! O 12:15 sa na našom dvore zjavil prízrak! Winstonov Nissan!!! A v ňom sám veľký záchranca – náš ťuťmák Winston! Dokonca neprišiel sám – z jeho auta vyliezla odmeraná jamajská pávica na vysokých štekloch, štíhla ako kokosová palma. Ako mi bolo vysvetlené, išlo o Winstonovu manželku (ale nepovedali mi, koľkú v poradí...).

A čo to počujem??? Rozhliadam sa navôkol, s ušami nastraženými smerom, odkiaľ sa rozlieha slabučký nárek. Buď to mraučí nejaké bábo, alebo sa niekde pária mačky... Lebo tie vtedy mraučia rovnako.

Z neidentifikovateľného pazvuku sa vykľulo Winstonove novorodeniatko neznámeho pohlavia (a keby on nebol otcom, tak i pôvodu...), zabudnuté v aute. Vyzeralo fakt divne! Celkovo, bábätká v perinke vyzerajú ako také dážďovky, nemyslíte? Nemajú ani ruky, ani nohy... Iba také dlhé telíčko a hlavičku. Nech sa ma nikto nesnaží presvedčiť, že človek je vrcholom Božieho úsilia stvoriť niečo dokonalé! Nič v zlom, vy, čo máte deti, neberte to, prosím, osobne, no keď porovnám novorodenca, čo je celý zvráskavený ako storočný dôchodca, a napríklad malého zajačika, tú rozkošnú huňatú guľôčku, potom mi ako víťaz automaticky vychádza ten zajačik...:-)

Bábätka sa okamžite ujala hrdá babička, pani Robinsonová, a odpochodovala s ním do svojej chatrče. A ako kurence sme jej v pätách pochodovali my ostatní v poradí Winston, starý pán Teofilus Robinson, a ja, horiac zvedavosťou a potešení novým zážitkom.

Kým matka drobčeka, Stephanie, na dvore po kríkoch vešala plienky, my sme jej bábätko žrali pohľadom.

Ako sa volá?“ spytujem sa hrdého otecka, rozplývajúceho sa od dojatia, ktorému oči blikajú ako svetelné zariadenie na križovatke. Po tejto nečakanej otázke však náhle vyhasli...

Zháčil sa, roztržito podišiel k dverám, vystrčil hlavu von z chatrče a volá na svoju ženu:

„Stephanie! Povedz mi ešte raz, ako sa volá naše dieťa?“

Pobavene ho sledujem. Možno že len od samej radosti zabudol...

„Shanay!“ zakričala mu naspäť, no on ju dobre nepočul a tak meno skomolil.

Winston sa so slzami v očiach od samého dojatia otočil ku nám tvárou a hlasno povie:

„Volá sa Shanan!“

Vtom všetci začujeme Stephanie, ako z dvora vybľakuje:

„Som ti povedala, že sa volá Shanay! Čo nepočuješ, či čo?!“

Pravdaže, Winston sa zahanbil a možno v tom trapase aj zapýril, ale to na ňom vidno nebolo, lebo černosi sa nečervenajú a môžu nanajvýš tak sčernieť... V snahe pohotovo zachrániť trápnu situáciu vystrúhal grimasu tipu „Som ja ale blbec“ a opravil sa:

„Ok, volá sa Shanay! Je to chlapec!“ pochvaľuje si šťastný otecko a my ostatní svorne prikyvujeme hlavou.

Akonáhle sa však bábätka chopila mamička Stephanie a začala ho prebaľovať, ukázalo sa, že ten chlapec je vlastne dievča...:-) Nuž, aspoň mám veselú spomienku na tohto jamajského chlapíka...:-) Vďaka Winstonovi dnes už viem, že Jamajčania majú vždy čas a dochvíľnosť im nehovorí absolútne nič. Asi preto sú vždy v pohode a nič ich nerozhádže... Dokonca ani fakt, že si nepoznajú vlastné deti...

Do Nine Mile som sa napokon predsa len dostala. Aby som zistila, aký je svet malý! Pri stretnutí turistov z Komárna som si pri Marleyovej hrobke pripadala ako pri hrobke padlých ruských partizánov kdesi na Slavíne... Moji súkmeňovci, pekne vyobliekaní a voňaví akoby práve vyšli z parfumérie, boli ubytovaní v honosnom hoteli, s plnou penziou, a všade ich vyvážal hotelový klimatizovaný autobus... Ja som páchla prasacinou, bola som špinavá jak čavoro romale (moje handry už hrali všetkými čiernymi farbami), vyhladnutá na smrť, ale určite už na prvý pohľad omnoho šťastnejšia než oni! Tých turistov mi bolo úprimne ľúto! Nikdy nezažijú samovražednú jazdu v miestnych taxíkoch, nikdy nespoznajú, čo je to spať na preležanej posteli v ošarpanej jamajskej chatrči, a nikdy neochutnajú špeciality akou je granko s prasacieho mlieka...