Vyhľadávanie

Kontakt

ANITA BALEJÍKOVÁ

nitakimuri@azet.sk

Krátko pred Vianocami 2007 som po prvýkrát zaklopala na dvere sirotinca. Aj s vrecom plným hračiek

Zvonka sa budova sirotinca nápadne podobá na klasické jamajské materské škôlky – pestropomaľovaná, uprostred záhradky, skoro ako rozprávkový domček...

Žiaľ, keď mi sestra Grace otvorila dvere a pozvala ma dovnútra, pochopila som, že „rozprávka“ v sirotinci nie je pre deti... Je plná žiaľu a ubitých túžob... A najhoršie na tom je, že „hlavnými hrdinami“ sú deti... To prvé som zhliadla ešte vo vstupnej chodbe. Dievčatko, možno päťročné, sedelo polonahé na zemi. Ramená neprirodzene povykrúcané, akoby vykĺbené. V ústach si cmúľa palec, pričom sa tvári sa dosť vzdorovito. Keď sa k nej skláňam, aby som sa jej prihovorila a pohladila ju, nevníma ma. Dievča okrem telesného postihnutia trpí aj autizmom. Vzápätí mi sestra Grace vysvetľuje, že mnohé z týchto detí majú nejaké fyzické, či mentálne postihnutie.

Jamajské pravidlo prežitia znie, že prežiť môžu len tí najsilnejší. Preto spoločnosť odvrhuje postihnutých jedincov a matky sa takýchto detí dobrovoľne vzdávajú už po pôrode.“

Zrazu si uvedomujem, že počas mojich mnohých ciest po tomto ostrove som vždy stretávala len zdravých ľudí... Jamajský národ sa dištancuje od postihnutých rovnako, ako sa dištancuje od homosexuálov, preto sa obe skupiny ocitli na okraji spoločnosti. Nechcené deti z pôrodníc putujú do sirotincov ako je tento.

Božemôj, tých tu je! Po tom, čo sme spolu s ich učiteľkou vybalili hračky, vzbudili sme v nich enormný záujem! Behom pár sekúnd každá hračka našla svojho nového majiteľa. Vzápätí sa vrhli na mňa – nedôverčivo sa dotýkajú mojej bielej pokožky, pokúšajú sa ma chytať za vlasy a je zjavné, že belocha ešte nikdy nevideli. Žijú v dokonalej izolácii od okolitého sveta, takmer ako v skleníku. Na rozdiel od batoliat sú tieto deti väčšinou zdravé, schopné učiť sa. Z vďaky za hračky mi usilovne recitujú básničky a spievajú pesničky... a vyzerajú nesmierne šťastne!

So spokojným pocitom sa s nimi lúčim a odchádzam cestou cez dvor, kde stretávam akéhosi chlapčeka... Nemá viac ako štyri roky. V drobnej rúčke drží „môjho“ plyšáka a hanblivo sa usmieva.

„To je Ravon, náš najväčší nezbedník!“ smeje sa jeho vychovávateľka.

 Dieťa ako vytesané z ebenu, rozkošné sťa malý záhradný trpaslíček, spočiatku popred mňa poskakovalo na svojich tenkých kozích nôžkach, podišla som teda bližšie a milo sa mu prihovárajúc chcela som ho pohladkať po kučeravých vláskoch, jemnučkých ako páperie. Vtedy úskočne sklonilo hlávku, podobne ako to robia divé zvieratká, ktoré neznášajú, keď sa k nim priblíži niekto cudzí.  

Keď sme sa s ním rozlúčila, dieťa zostalo sklamane sedieť pri dverách. Ako psík, čo čaká na svojho pána. V jeho smutných očkách sa zrkadlili výčitky...

„Nič si z toho nerobte, to je tu bežné. Tým, že ste si ho pritúlili a boli ste k nemu láskaví, vzbudili ste v ňom nádej, že ho niekto naozaj ľúbi...“ objasnila mi sestra.

Ešte raz som si Ravona k sebe mocne pritúlila a na čele mu zanechala letmý bozk. Jakživ som nevidela smutnejšie dieťa než bol Ravon vo chvíli, keď som sa s ním lúčila! Zostal v hniezde, do ktorého nikdy nepatril... Kvílilo vo mne tupé zúfalstvo... Hlavou mi dookola, do zbláznenia vírila jediná otázka – „Prečo deti musia trpieť?!?“  

Zvláštne! My chceme všetko možné, aby sme sa mohli tešiť zo života. Deti zo sirotinca Marigold dostali iba holý život, aby sa naučili tešiť zo všetkého možného... Srdce sa im chveje, keď vidia na dvore zastať nejaké auto, keď začujú hlas niekoho cudzieho, keď niekto zaklope na dvere. Sú to opustené chúďatá, ktoré stále dúfajú, že raz si ich odtiaľto niekto zoberie.

V tej poslednej chvíli som pred očami nemala Ravona... Zdalo sa mi, že hľadím na malého anjela... V očiach mal slzy, díval sa túžobne a hoci mal vo svojom malom srdiečku toľko lásky, vedel, že už nevzlietne... Akoby som mu vzala jeho krídla...

AKO POMÁHAM SIROTÁM CELÉ ROKY JA?

AKO POMÁHAM SIROTÁM CELÉ ROKY JA?

OD ROKU 2007 PRAVIDELNE NOSÍM HRAČKY DEŤOM DO SIROTINCOV V KINGSTONE 

Prvý krát som sa vybrala do sirotinca lent tak, z čírej náhody v roku 2007 krátko pred Vianocami, pretože doma sa nám nakopilo hračiek, s ktorými sa už viac nemal kto hrať. Najprv sme ich chceli dať do nejakého detského domova na Slovensku, no nebolo kedy, lebo už som mala krátko pred odletom - tak som si povedala "však vezmem ich na Jamajku a nájdem tam nejaký detský domov!" Tá návšteva sa mi stala osudnou...

Je nemožné zabudnúť na všetkých tých malých čiernych anjelikov, ktorí ku mne zo svojich železných postieľok túžobne vystierali rúčky a každý sa načahoval za hračkou, ktorú tieto bábätká videli po prvý raz vo svojom krátkom, no žalostnom živote. 

 Odvtedy sa nám to stalo záľubou! :-) S mojou mamou kupujeme v našich second-handoch rôzne plyšáky (len v zánovnom stave, skoro ako nové) a pridávame k nim hračky (zánovné, i čistonové) od našich priateľov a známych, ktorí nám ich dávajú do daru. Ide najmä o plyšové hračky, spoločenské a logické hry - keďže na Jamajke sú peniaze potrebné hlavne na jedlo, na hračky pre deti zvyšné doláre skrátka nezostávajú. Deti nevedia, čo je to mať hračky a kočík/buggina, detská postieľka, ba i obyčajný cumlík sú považované za LUXUS, ktorý je pre Jamajské siroty skrátka nedosiahnuteľný! 5 euro, ktoré my bežne minieme na hlúposti, sú pre tieto detičky obživou na niekoľko dní!

AKO POMÁHAM SIROTÁM CELÉ ROKY JA?