Čo považujete v súvislosti s Jamajkou za najnebezpečnejšie?

Americkú propagandu. Denníky The Washington Post a New York Times pravidelne ako na objednávku šíria do sveta antikampaň zameranú proti Jamajke – a to len čisto z politických dôvodov, v snahe ekonomicky ju potopiť, nakoľko si na túto zlatú baňu robili zálusk, no spod nosa im ju vyfúkla Čína. Titulky typu „Vyhnite sa Jamajke, je nebezpečná!“ sú absurdné a je to to isté, ako keď by niekto, komu Newyorský Harlem a Bronx naháňa strach, vyhlásil „Vyhýbajte sa kompletne celej Severnej Amerike, lebo je nebezpečná!“. Samozrejme, na ostrove sú štvrte s vysokou mierou kriminality, najmä v Kingstone a v Montegu Bay, ale otázka stojí: sú tieto chudobné getá zapísané na zozname Jamajských turistických atrakcií??? Osobne nepoznám žiadneho turistu, ktorý by túžil po prechádzke v chudobnom gete, kde vám náboje len tak svištia okolo hlavy...

Dobre, ale ako je potom možné, že toľkých turistov na ostrove počas ich dovolenky prepadli, okradli, znásilnili a mnohých i zabili?

Jamajka nie je nebezpečnejšia než Európa. Prepadnúť, okradnúť, znásilniť, či zabiť vás môžu predsa aj na Slovensku, ak budete v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Treba vziať do úvahy, že ročne prilietajú na ostrov 2 milióny dovolenkárov. Ak z týchto dvoch miliónov 15 turistov príde o život, je to vždy menej, ako keď je na päťmiliónovom Slovensku ročne zavraždených v priemere 100 ľudí! Matematika nepustí, vo všeobecnosti je preto Jamajka bezpečnejšia než naše Slovensko. Krajina samotná je nádherná, fantastická a jedinečná. Problémy si robia samotní ľudia. Do nebezpečenstva sa dostanete veľmi ľahko a rýchlo, ak ste arogantný, nedisciplinovaný a ak vám chýba rešpekt a pokora. Jamajka dokáže človeku spoľahlivo behom pár sekúnd skresať ego na nulu. Jamajčania sú skvelí ľudia, ale pokiaľ neviete ako na nich a pokiaľ ich podceníte, môžete byť veľmi nepríjemne prekvapení... Skrátka, akí budete vy k Jamajke, taká bude Jamajka k vám. Veľakrát idú na ostrov ľudia, čo najďalej boli len kdesi v Španielsku a na Jamajku si krvopotne sporili celé roky, ale majú v sebe pokoru a k Jamajčanom sa vedia správať s úctou. Všetci títo si odnášajú nádherné zážitky a dovolenku na ostrove si nevedia vynachváliť. Naopak – vídavam, žiaľ, i veľmi bohatých turistov, čo už obišli celú zemeguľu päťkrát dookola a tvárili sa ako majstri sveta. A tak aj dopadli... Keď sa zhúlite trávou a opijete pod obraz boží a v amoku začnete vulgárne osočovať okoloidúcich Jamajčanov, ktorí vám nič neurobili, je viac než isté, že skončíte okradnutý a s rozmlátenou hlavou kdesi v kríčkoch...

Do akej miery by sa mal našinec obávať?

Pokiaľ nejde na ostrov štýlom „Hurá, Džamejka žiadny problém!“, ale si o krajine a jej špecifikách dopredu naštuduje materiály z dôveryhodných zdrojov, pokiaľ sa pripraví fyzicky aj psychicky aj na rizikové situácie, nemá dôvod sa obávať. Odvážnemu šťastie praje, netreba však zabúdať, že odvaha by v tomto prípade mala ísť ruka v ruke so zodpovednou prípravou. Darmo mi budete tvrdiť, že ste „skúsený cestovateľ“, lebo máte precestovanú celú Európu, Latinskú Ameriku, či Áziu. Jamajka totiž nie je Európa, ani Latinská Amerika, ani Ázia! Je to úplne iný svet, s úplne inou mentalitou ľudí a vládnu tam iné pomery. Vravím to preto, lebo veľa „skúsených cestovateľov“ býva po prílete šokovaných... Nejde len o násilnosti, ale častokrát aj o autohavárie, či sexuálne prenosné choroby. Inak povedané, ak si trúfnete sami šoférovať, alebo sa sexuálne zapletiete s hocikým, následky môžu byť fatálne.

Keď ste prvýkrát prišli na Jamajku, mali ste len 19 rokov a sama ste prešli ostrov krížom krážom. Neriskovali ste až príliš?

Vôbec nie. Šla som tam totiž pripravená. Polroka predtým som usilovne o Jamajke študovala všetko, čo bolo dostupné – dennú tlač, štatistiky, knihy, skúsenosti a referencie iných turistov, internetové diskusie Jamajčanov. Vydedukovala som, ako sa vhodne obliekať, ako sa k domorodcom správať, na čo sú alergickí, kam ísť môžem a kam ísť nesmiem. Do rizika som šla iba raz – s plným vedomím, že sa riziku vystavím - keď som sa napriek varovaniam vybrala robiť reportáž do geta Tivoli Gardens v Kingstone. Tam belocha nevideli snáď odkedy Tivoli existuje... A zrazu som tam bola ja a veselo si fotila miestnych ľudí! Kričali po mne, potom začali po mne hádzať kamene, tak som utiekla o dve ulice ďalej... Až som sa zrazu ocitla pred narkomanom, ktorý mi nabitou pištoľou mieril do brucha. Bolo mi jasné, že ak by ma odbachol, odtiahol by ma na koniec ulice, hodil do mora a moje meno by pribudlo na siahodlhý zoznam „navždy nezvestných“... Bola to však moja chyba. Ak by som sa tomu miestu vyhla, do problémov by som sa nedostala. Nik ma tam neposielal, nik ma tam nevolal. Preto nebudem teraz prekrúcať fakty a tvrdiť, že Jamajčania sú zlí a nebezpeční! Nie – to len my bieli zvykneme robiť hlúposti...

Jamajčania o vás tvrdia, že máte čiernu, jamajskú dušu. Čím ste si ich získala?

Medzi mnou a ostatnými belochmi je ten rozdiel, že ja mám v hlave nainštalovaný Jamajský mozog. Keď by ste na ostrove sledovali, ako sa správam ja a ako sa správajú turisti, povedali by ste, že som asi vyrástla medzi Jamajčanmi.  Nešaškujem, NEHRÁM SA NA JAMAJČANA ako to zvyknú robiť turisti. Nikdy som si nekúpila tričko s Bobom Marleym, ani čiapku s prišitými umelými dredmi. Nikdy ma neuvidíte zhúlenú ganjou, a nepočujete ma každému Jamajčanovi hovoriť „Ya man!“, pretože ani normálni Jamajčania to nerobia, hoci belosi to robia takmer nonstop. Nepijem rum, ba ani slávnu jamajskú kávu Blue Mountain – nie preto, že by som sa „opičila“ po Jamajčanoch, ktorí rum nepijú lebo je drahý a miesto drahej kávy pijú čaj alebo nesku. Nerobím to, pretože mi to tiež príde ako drahý špás. Tancujem ako oni, smejem sa ako oni, ba viem byť i rovnako agresívna ako oni. No na nič sa nehrám, skrátka som na rovnakej vlne ako oni. Preto ma nevnímajú ako bielu turistku. Volajú ma „Jamaican girl“ alebo „Yardi“. Keď so mnou prvý krát prehovorí ktorýkoľvek domorodec, automaticky si myslí, že som sa narodila na ostrove. To je moja veľká výhoda!

Čím Vás vlastne Jamajka okúzlila až tak, že sa stala Vašim domovom?

Možno poznáte ten zvláštny pocit, keď prídete do cudzej krajiny a neustále máte pocit, ako keby ste tam už niekedy predtým boli. Zrazu sa vám zdá všetko také povedomé, vzbudzuje to vo vás radosť, ako keby ste sa po mnohých rokoch opäť vrátili domov... A presne toto déja-vu som po prvom príchode na Jamajku mala aj ja. Akoby som tam už v minulom živote žila... V Kingstone by som sa vedela orientovať aj so zatvorenými očami, to mesto mi je bližšie než rodný Zvolen. Preto keď si balím kufor, nikdy nevravím „Idem na Jamajku!“, ale „Idem domov!“. Kriminalita na Jamajke je síce hrozivá, no pokiaľ viete čo a ako, nadobudnete dojem, že Jamajka je bezpečná ;-)